Lucka si pohladila unavené líčko a vyskočila zo syčiaceho autobusu. Na nos jej dopadla prvá kvapka. Je sobota, pomyslel si chudý pán v bledomodrej vetrovke. Lucka sa pousmiala a myslela si svoje. V pravej ruke mala novú igelitovú tašku, z ktorej trčal nos uzimenému pondelku. Pre istotu si ho zobrala so sebou. Pomôže jej nájsť stratený kúsok toho zvláštneho večera.
Zaborila nohy do opadaných listov. Prestali šuchotať, do topánky sa jej nabrala voda. Pletené ponožky zapišťali a schúlili sa do medzierky medzi prstami.
Včera urobila prvý krok s pocitom, že ju na ulici niekto čaká. Obzrela sa dozadu a zozadu dopredu. Ďaleko napravo stál dom s veľkým výkladom. Hnedé steny sa zahmýrili pod strechou. Lucka privrela modré oko. Jedno nezatvorila. Pre istotu. Výklad ju lákal a nechcela riskovať, že jej utečie. Urobila dva kroky, a potom sa rozbehla k odrazu vo výklade. Slušne na seba žmurkla a pritlačila nos na studené sklo. Prstom našla v skle dierku, začala ju pomaličky zväčšovať.
Veľký strom v parku stratil päť listov a Lucke sa podarilo vkĺznuť do domu. Podliezla ticho vo výklade, vybrala z vrecka plniace pero a rýchlo zamaľovala dierku v skle.
Začala byť zvedavá a vykročila. Nestačila ani zoskočiť na parkety a z tmy jej vyšli oproti klopkajúce topánky. Lucka sa snažila poočku do očka pozrieť človeku, ktorý ich mal obuté, ale cez pravé oko mu padala ryšavá brčka a druhým si obzeral svoju ľavú topánku.
Bol maličký a oblečený mal pichľavý kabát ešte pichľavejšej farby. Lucka položila svoju nohu vedľa jeho a fúkla mu do ucha. Hneď však uskočila, lebo odvahy mala už iba na dne fľaštičky.
„Prečo si sa sem dostala?" opýtal sa a ruku položil na púzdierko s husľami, ktoré sa snažil ukryť pod kabát.
Lucka preglgla: „Kto si?"
„Som Strach."
Lucka sa usmiala: „Hľadám Ťa od pondelka, mám ho tu so sebou, aby si mi veril. Zistila som, že mi chýbaš."
„Ty sa ma už nebojíš?"
„Nie," tichučko zaklamala Lucka. Ale drkotajúci zúbok ju prezradil.
„No vidíš," zosmutnel Strach, „každý sa ma bojí. Je mi smutno, som úplne sám."
„Ale keď niekedy si taký obrovský a zubatý – no keby si sa videl, aj Ty by si sa bál," šepla Lucka.
„Ja som iba taký, akým mi dovolíš byť. Myslíš si, že som zlý a ja Ťa mám pritom rád a chcem Ťa ochraňovať," fňukol Strach.
Lucka pokrčila noštek a prisadla si bližšie. Ale iba o kúsok, kúsoček prenechala istote.
„Vieš, Lucka, nebyť mňa, tak by si nemala strach vyliezť na vysoký strom a zoskočiť dolu. No a vieš si predstaviť, ako by to dopadlo. Aj Tvoja mama má iste teraz o Teba strach, keby ho nemala, možno by ani nezistila, ako veľmi Ťa ľúbi."
Strach sa pousmial, keď uvidel Luckinu prekvapenú tváričku. O chvíľku sa usmial ešte viac. „Vieš, ja Ťa nechcem strašiť. Ak ma prijmeš za kamaráta, budeme hľadať dobrodružné cesty a Ty budeš vedieť, že vždy, keď Ti fúknem do uška, tak si máš dať na niečo pozor, alebo si ešte raz poriadne premyslieť, čo chceš urobiť."
Lucka sa zamyslela.
„Mám sa s Tebou skamarátiť?" Tichučko si sadla, napomenula mokrý palček v ponožke a pozrela sa na nos pod Strachovou brčkou. Mal na ňom tri pehy a usmievali sa na ňu ostošesť.
„Ale nebudeš sa predo mnou naparovať a celú noc ma strašiť, platí?"
„Akého si ma vymyslíš, taký budem, takže platí."
Lucka a Strach sa potichučky vrátili na zastávku autobusu s upršanou sobotou. Pondelok sa v igelitovej taške pomrvil, zívajúc mrkol očkom a s radosťou sa vyparil. Husličky sa pomrvili pod kabátikom a brnkajúc strunkou o strunku dohadovali so slniečkom sobotný obchod. Za každý brnk jeden lúčik spod mrakov. Lucka a Strach sa usmiali od ucha k uchu a so slniečkom v pätách sa rozbehli domov na teplý jablkový koláč. Samozrejme so strachom, či ho už tato s bratom nezjedli.