Vždy som chcela mať oči ako Lucka. Vedia sa dívať, pozerať až na dno. Vytiahnu odtiaľ radosť a pošlú ju do celého tela. Sú to oči nad oči, dokážu zastaviť čas, spomaliť okamih. A zrazu viete, že je zložený z mnohých malých čiastočiek. Každý kúsok chvíľku pláva vzduchom ako mydlová bublina. Odráža farby a oči sa s nimi hrajú.
Keď má Lucka čas príde k bublinke a ponorí do nej zrak. A vidí Príbeh. Beží, skáče, usmieva sa, žije. S červenými líčkami sa posúva dopredu. Niekedy machruje a pokúša sa ísť dozadu, ale veľmi často to neskúša. Málokedy s ním totiž okolie spolupracuje. A vtedy je ťažké ísť opačne – a bola by to fakt sranda. Všetci sa ženú vpred – nikdy neprišiel na to za čím – a on často nestíha. Rád by sa tíško zastavil a vychutnal si všetky vône letiace okolo, pohľady, pohladenia, ale nejde to. On, ktorý by mal byť pánom situácie, Príbeh tejto chvíle, sa musí ponáhľať, aby mu neutiekli jeho vlastný herci. Kedysi bol on ten, ktorý určuje rýchlosť, pozeral do očí svojim hráčom a podľa tepla ich duší určoval ďalší smer. Teraz sa mu to vymklo z rúk. A keď si priznal pravdu, nevedel, čo s tým. Ich pohľad už nehrial a pozeral sa ďaleko do prázdna, srdcia dávno nebili v rytme príbehu. Utekali, ale kam?
Cítil sa sám a jediné, čím si bol istý, že jemu – príbehu, pribudla do bubliny nová podnájomníčka. Vysoká, štíhla, s blond, na ofinku zastrihnutými vlasmi a studenými bledomodrými mačacími očami. Usmievali sa iba ústa. V bielom kožuchu a s cigaretou na špičke vyfukovala na obyvateľov bubliny sivý dym. Príbeh sa jej nechtiac bál, tichučko sedel na strome a pozoroval bledú dámu. Tušil, že dámy nemá rád, ale nemal si to zatiaľ kde overiť. Ako ju sledoval pohľadom ostrým ako okamih, zapraskala mu pod rukou vetvička a dáma zdvihla zrak. Pravá strana jej úst sa pokúsila o úsmev, ten sa ale rýchlo vrátil do prirodzenej, zachmúrenej podoby. Konečne ho našla. Ich pohľady sa stretli na pol ceste. Príbeh sa zachvel, cítil ako mu chlad vchádza do celého tela. A nebol sám, boli dvaja, chlad a smútok. Usalašili sa mu v žalúdku a smútok pomaly ale isto zameriaval pozornosť na srdce. Príbeh mal zrazu pocit, že nemá veľa času – to sa mu stalo prvýkrát, časom vládol. Mal súkromný prístup k schránke času. Súvisel s ním. Zažmurkal a zoskočil zo stromu. Dáma pohodila hlavou a blížila sa pomalými ladnými krokmi k miestu, kam zoskočil. Oprel sa o kmeň stromu a prstami hľadal teplo v medzierke rozpraskanej kôry. Vedel, že mu dodá odvahu. Strom ho nesklamal. Keď opäť otvoril oči, dáma bola pár krokov od neho s očami upretými na jeho. Čakala na pohľad. Zhlboka sa nadýchla a vypustila cigaretový dym do koruny stromu, zachvel sa. Teplo, ktoré mu prúdilo do rúk sa stratilo. Záblesk v jej očiach prezradil, že vie, čo robí. Príbeh zažmurkal a zadíval sa pevne, najpevnejšie ako to v tej chvíli bolo možné.
„Kto ste? A čo to robíte?"
„Proste som a rozprávam veľmi nerada", povedala spolu s dymom.
„Asi sa budete musieť prekonať, pretože toto je moja bublina, ste u mňa, v príbehu."
„Ou," uškrnula sa dáma, „som rada, že ste ma upozornili... nezaregistrovala som vaše meno." – „Som Príbeh" – „Aha, tak príbeh. Drahý, ja som od teraz tvojou súčasťou. Všetci okolo sú už moji, ich myšlienky mi dodávajú silu, napĺňam ich prázdny pohľad. To iba tak na okraj, hm... malá bublina". Obrátila hlavu do strany a zasmiala sa. Čím hlasnejšie znel jej chrapľavý smiech, tým viac strácali stromy, ľudia i veci okolo svoju farbu. Niektoré boli dokonca sivé. Príbehu sa pohol v žalúdku chlad, cítil ako sa rozlieva do celého tela a vykúka spoza končekov prstov. Na srdce mu čosi položilo ruku, neohrabanú, tvrdú a chladnú. Smútok, bol tak blízko. Príbeh sa zhlboka nadýchol, v pľúcach mal ešte kúsok tepla, posledný, ktorý dostal od stromu.
„Ako sa to mohlo stať, teda, myslím tým ako ste sa sem dostali?"
„Ale, ale, snáď si o mne už počul? Hovor mi pracovne Osamelosť. Nie, nemýľ si ma so Samotou, to je moja drahá sestra, tá lepšia, veď vieš, rozprávky. Dobrá a zlá, jedna dáva, druhá berie, duálne hlúposti a tak. Niektorý ľudia to síce pochopili, ale buďme realisti, nemajú na to. Niekedy ani nevedia, aký je medzi nami rozdiel. Samota im slobodu necháva, ja si ju beriem. Ja beriem všetko, som v tom dobrá. Som krásna, však? Mne nepovieš nie." To, čo vyslala k príbehu nebol úsmev.
„Moja sestra Samota," dodala, „to trošku vymakala spolu s Múdrosťou. Snažia sa, aby ľudia spomalili, cítili, boli radi sami so sebou. Vraj sa naučia ľúbiť samých seba. Ou, ou, chce sa mi z toho... smiať." Uškrnula sa, vyfúkla ofinu z očí do ktorých sa priliala sivá farba. Zapálila si dlhú cigaretu. „Hej, stali sa súčasťou niektorých príbehov, ale našťastie je tu ešte veľa takých ako si ty. Vďaka tvojim neúnavným, nezastavujúcim sa hráčom, mám stále veľkú moc. Keď sa ženú dopredu," prešla si bledým jazykom po hornej pere, kde mala ešte pred chvíľou špičku cigarety, „ich pohľad smeruje do prázdna. Uniká z nich teplo a život. A keď je v ich príbehu dosť chladu, môžem prísť Ja. Vyfúknem dym a chlad so smútkom sa usadia v ich tele. Pomalinky sa im dostanú až do srdca a patria mne."
„Aha a čo ja?" Opýtal sa smutne Príbeh.
„Nič, ty si už môj" a smiala a smiala. Dym z cigarety sa jej zastavil v ústach a oprel o predné zuby. Zarazila sa.
Lucka sedela na kraji postele a mračila sa. Nohami sa pomalinky zviezla z postele na chladnú zem. Celé telo mala stuhnuté. To, čo videla v bubline sa jej vôbec nepáčilo a kútikom oka dokonca zachytila strach. Pousmiala sa, potiahla nosom a zahľadela sa na lesklý obrys príbehu. Pohľadom hľadala cestu dnu. Dúhové steny boli mäkučké a nechali ho prejsť. Zbadala ju. Osamelosť zacítila teplo na ľavej lopatke. Prepaľovalo jej bielu kožušinu a drzo prechádzalo po celom tele. Otočila sa a pochopila. Dym sa obtočil okolo stromu a zdúchol tak rýchlo, že sa sám divil. Ona s ním. Jej krehká nátura mala útek najradšej. Nevadí, skúsi to nabudúce.
Príbeh sa zhlboka nadýchol a usmial na Lucku. V žalúdku ho ešte pošteklil Chlad a ledabolo sa vytratil za svojou paňou. Len Smútok sa lenivo pretočil na druhý bok, ešte neprišiel čas na ústup. Príbeh vedel, bude trvať nejeden večer, kým ho svojou pozornosťou presvedčí, že má ísť. Lucka sa usmiala, bolo to o chlp. Príbeh ju pohladil na diaľku a spoločne vykročili do nedeľného rána. Voňalo každým krokom.